Letíme naprieč svetom

Autor: Janka Kašová | 28.5.2012 o 21:11 | (upravené 29.5.2012 o 14:19) Karma článku: 13,45 | Prečítané:  3469x

Pre  tých, ktorí by to náhodou nevedeli, aj keď pochybujem, že som to ešte niekomu nerozprávala, môj manžel Maťko šťastnou náhodou a svojou šikovnosťou dostal pracovnú ponuku na Kajmanských ostrovoch. A rozhodol sa ju prijať. Keďže som nasľubovala, že s ním budem v dobrom aj zlom, náš život by sa mal od základov zmeniť.

 

Balíme – alebo zaujímavý fyzikálny jav – ako sa nám zmenšovali kufre

23 kg na osobu plus 8 kg príručná... sme traja to je 93 kg batožiny... to nám úplne stačííííí. Tak to bol náš prvý omyl. Samozrejme, že nestačí. Vecí veľa, kufor malý a každá blbosť váži snáď kilo.

A tak som niekoľko dni balila a vybaľovala a presviedčala sa, že TOTO mi určíte netreba – len aby som sa k tomu vrátila a nakoniec to strčila do vedľajšieho kufra. A kufre pribúdali a pribúdali. Ooooooo ako málo je 120 litrov a ešte menej 23 kíl. A to sme brali len letné veci. Neviem ako by som sa pobalila niekam na Aliašku.

Večer pred odletom

A zase len prebaľujeme kufre. Tá váha snáď ani oči nemá... furt naváži o kilo – dve viac ako potrebujem. Tak tu uberieme, tam pridáme a zase tam uberieme a tam pridáme... aspoň nemám čas nariekať a chytať paniku... alebo mám?

Fly Kasa family, fly...

Odchod na letisko je celkom bezproblémový. Niekde pri Hamburgu začínam presviedčať môjho skoro-švagra, aby nás s Oskišom radšej odviezol na Dobroč pod maminu sukňu. Márne, tvrdí mi, že Maťko by si časom všimol, že sme nenasadli do lietadla.

Prvý let letíme s Austrien Airlines. A tu sa to začína. Za dva kufre naviac platíme 150 euro. A to nás vezú len do Londýna. To, že máme malé dieťa nie je dôvoď na to, aby nás uprednostnili, tak ako to na svojej stránke propagujú a Oskar nechce pochopiť, že teta ho neprevezie na pase pre batožinu a má slušne čakať v rade. A pre istotu nám hneď pri dverách vezmú kočík, lebo síce podľa ich predpisov sa s kočíkom môže isť až ku lietadlu, ale nie sú si istí, či to platí aj v Londýne, tak to nebudú riskovať.

Beriem svoje 14 kg dieťa na ruky, na jednom pleci kabelka, na druhom prebaľovacia taška, na chrbte Oskarkov krokodílí ruksak a ešte za sebou ťahám príručný kufor. (Tento obraz si prosím zapamätajte, lebo takto absolvujem BEH cez tri obrovské letiská.) A utekáme na prvé lietadlo - a utekáme myslím doslova. A prvá kontrola, rozbabrať všetku príručnú batožinu (tri kufríky, tri tašky na plece a jeden malý ruksak), prejsť kontrolou, a behom do lietadla. Aaaa prekvapenie... každý máme sedadlo inde, Maťko vpredu, ja som niekde v strede a Oskiš (party boy) úplne vzadu. Našťastie rakúska letuška je tvor inteligentný a rýchlo pochopí, že to nie je v poriadku, tak nakoniec sedíme spolu. Predýchať odlet, dve hodiny presviedčať Oskiša aby nebil ľudí pred nami po hlave a do ľudí za nami nehádzal žiadne predmety... a konečne Londýn... a žiadna voľná runway na pristátie, takže krúžime a môj manžel nervózne kuká na hodinky. „Všetko v poriadku láska, len si budeme musieť trošku švihnúť“ – ako je to len ďaleko od pravdy. Keď pristaneme zistíme, že Rakúšania s nami už nechcú mať nič spoločné a určite ich netrápi náš prestup na ďalší let a už viac pre nás ani kufrom nepreložia.

A tu sa začína panika ako z filmu. Stojíme zúfalí pri páse a kufre nechodia... lebo pás je plný. Maťko začne zhadzovať z pásu na zem kufre, ktoré sa už päťkrát obkrúžili a zmätení cestujúci si svoju batožinu zbierajú kade - tade. Len jeho šialený pohľad v očiach im bráni obviniť ho z terorizmu. Konečne sa našli naše kufre. Nakladáme ich na vozíky a bežíme. Už ste niekedy bežali s dvoma veľkými vozíkmi plnými ťažkých kufrov? Obkvačkaní taškami a ešte kočík? Netušila som, že poznám toľko škaredých slov a ich rôznych kombinácií a variácií. A samozrejme zádrheľ. Vozík sa nedostane do vlaku čo nás vezie na druhý terminál. Takže príde vlak, nahádzať kufre dnu, nezabudnúť Oskara, previesť sa päť minút a zase vyhádzať kufre von a nezabudnúť Oskara, a to všetko v časovom limite – jedno otvorenie dverí na rýchlovlaku. Buď sme celú prepravu letiskom nepochopili my, alebo to celé vymysleli tak, aby nás nasrali. Po ďalšom zbesilom behu konečne svetlo na konci tunela.... ktorý sa práve zatvoril.

Nestihli sme náš let o PÄŤ minút. A už sa nedá nič robiť. Maťo presviedča a vyhráža sa. A ja spúšťam panický plač. Nariekam tak, že sa celý Heatrow otriasa v základoch. Som spotená, unavená, hladná, treba mi cikať asi tak od Nemecka a nejaká uniformovaná pani s visačkou CAN I HELP YOU mi hovorí: „Sorry you are late“ Už sa vidím, ako moje dieťa vyrastá v letiskovej hale, Maťko vykladá kufre z pásov a ja utieram stoly aby som dostala zvyšky jedla z bufetu. Po dvoch hodinách dohadovania sa (Maťko) a čistého zúfalstva (Janka), nám za drobný doplatok 1000 libier menia letenky na let cez Miami. Samozrejme s povoleniami vstúpiť do teritória „každýmohrozeného“ USA si dajú načas, a tak nám zase ostáva zúfalo málo času na presun k lietadlu. A tak zase bežíme. Ďalšia podrobná kontrola, tu musím ochutnávať Oskarove jedlo – fuj, to chúďa konzumuje strašné veci, a keďže pípam, ako bonus ma jedna pekná teta vyhladká tak, ako môj manžel naposledy na svadobnej ceste... aby zistila, že mi pípajú cvočky na topánke. No aspoň troska relaxačnej masáže.

Prvýkrát sedím v Jumbe. Je to veľké ako naše ministerstvo vnútra. Chvíľu mám obavy, čí to vôbec poletí... ale ako sa ukázalo, poletí. Len tie odlety sú pre mňa strašné. Na to si nikdy nezvyknem. Deväť hodín letu. Konečne prvé jedlo, káva a Oskar dokonca čo to aj pospal, tak sme to nejako zvládli. Počas letu jedna pani dostala infarkt, jedna zvracala a mne sa zaseklo okienko... ešte že ma na toto pripravili americké filmy. Ale nič ma nepripravilo na pohlaď zhora na Miami. Je obrovské a úplne dokonale usporiadané, nie je tam žiadna zákruta a nečakaná odbočka, všetko je postavené v dokonalých radoch a celé to vyzerá ako výsledok počítačovej hry Simcity. A že to niekto hral roky aby to takto vyzeralo. Tí teda majú puntičkárskeho mestského architekta. Teta s infarktom podstatne urýchlila uvoľnenie runway-a a skvelí ľudia z American Airlines sa nad nami zľutovali. Nemuseli sme si vyzdvihnúť kufre, všade o nás vedeli a stále nás vyvolávali a uprednostňovali. Keby som netrepala tu príručnú batožinu a Oskara na rukách cez cele letisko – už tretie, bolo by to neuveriteľne prijemné. Fakt som im bola vďačná. Ani mi poriadne nedošlo, že som v Amerike a zabudla som aj opľuť prvého Američana čo uvidím – ako som vždy sľubovala, aby som tak pomstila irackých svadobčanov. Aj tak by som nevedela, že koho vlastne opluť, lebo tam bola taká zmeska národností a etník, že som len čumela. A nakoniec prišlo uvoľnenie, let na Kajmany meškal a tak som od manžela ako náplasť dostala, Givenchy maskaru a Chloé parfum a samozrejme čokoládu na obalenie značne poškodených nervov.

Let na ostrovy trval len hodinu a aj keď už bola tma a nič som nevidela, bol to zážitok, lebo sme leteli z búrky do jasného neba – v čom vidím jasnú symboliku.

No a Kajmany sú.... ale to už bude druhý príbeh J...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?