Prvé dni v raji

Autor: Janka Kašová | 1.6.2012 o 3:35 | (upravené 1.6.2012 o 3:42) Karma článku: 11,90 | Prečítané:  2998x

Už päť dní máme na raňajky vajcia! Bodaj by nie, keď tu majú viac sliepok, ako obyvateľov. Podľa mňa ich sem pozhadzovali z lietadla záškodníci z nejakého znepriateleného ostrova, ako tí hnusní Američania mandolínky ponad Dobroč. Stále spoznávame ostrov, je to ako taká väčšia dedina, no aj tak mám značný problém sa tu zorientovať, to bude asi tým, že mi všetci idú v protismere. A boli sme na návšteve u bohatých... teda pokiaľ sa prejazd cez dvor a okolo golfového ihriska ráta za návštevu....

„Neni mi zima, maminka....“

hovorí mi môj syn pekne po dobročsky. No a ani ti dlho nebude, chlapče zlatý. Teplota stúpa, teda ak je to ešte možné. Včera okolo obeda sme namerali sviežich 36 stupňov. „No prichádza leto“ poteší ma teta z realitky. Ako, prichádza? Toto je moje osobné maximum. Voda z môjho tela uniká po litroch, niekedy pre štípanie v očiach nevidím na manžela. Ten tiež vyzerá ako mokrý fľak. Kúpim si lopatku a na zvyšok leta sa zakopem tak hlboko do piesku, že mi len ruka bude trčať, aby mi mohli do nej klásť tie uvarené vajcia, čo už ani personál nechce kradnúť z raňajok. Ale má to aj svoje pozitíva. Keď pred večerom klesne teplota na 29, už sa nekúpem. Je mi zima ! A tá tyrkysová voda tiež nie je najteplejšia. 27 stupňov ! Čo je to? Ešte mi riťka prechladne...

Markety, supermarkety a iné zákernosti...

Keďže sme na vajcovej diéte, už dve hodiny po raňajkách nás trápi hrozný hlad. Naša záchrana je neďaleko hotela a volá sa Foster’s market... no hurááá za potravou. Vbieham dnu ladným krokom s najväčším vozíkom. Hneď na kraji ovocie a zelenina. Koniec. Čo to je? Aké ružové a oranžové zemiaky, čo sú tieto korene a prečo sa tiež volajú zemiaky? Kde sú zemiaky triedy B, prané, šalátové? A čo sú toto za hľuze, bobule a pagaštany? Prečo sú banány veľké a zelené a jablká malé a hnedé? A kde je tvaroh a kyslá kapusta a maďarská klobása a spišské párky a gáfrová voda na pleť? Paniiiii predavačkááááááááá..... odchytím hneď prvú. Pýtam sa, vysvetľujem, mávam rukami. Nepomáha. Akurát, keď jej plynulou maďarčinou vysvetľujem tú klobásu a snažím sa jej ukázať aký to má tvar... utečie. A tak zvesím hlavu medzi plecia, beriem jedinú konzervu, čo poznám – sardinky v tomate – niečo, čo sa podobá na rožok a rezignovane kráčam k pokladni. Ja tu umriem hladom !

Našťastie to môj manžel zvládol bravúrne a v košíku si hrdo tlačí všetky základné potraviny a pre hysterickú manželku melón a liter zmrzliny.

Kde žijú tí bohatí...

Tu ! Za golfovým ihriskom. Tam majú vily ako z lifestyloveho magazinu. Obrovské stavby s vysokými stĺpmi a troma garážovými dverami, a pred domom vykopaný hlboký kanál, aby si mohli pohodlne zaparkovať svoju 258 metrovú jachtičku. Aby sa nenachodili, keď idú z rybačky. Trošku sme sa tam previezli autom a keďže pár uličiek nemalo zavretú bránu, videla som dosť na to, aby mi slina tiekla po brade. Tí sa majú. Práve , keď som sa zamýšľala, kto tam asi býva, prefrčalo okolo nás golfové vozítko a v ňom sedeli dvaja dedkovia. Vyzerali, ako z Geissenovskej rodiny. Asi pán zakladateľ a spoluzakladateľ nejakej nemeckej firmy na predaj zubných protéz a hrejivých náplastí. No niekto si ten dôchodoček vie zaslúžiť. Ale aj všetky peniaze sveta ich neuchránia pred sliepkami, tie im bezočivo behajú po ich golfovom trávničku a ďobú do okrasných kríkov pred domami. A iste im aj serú na mramorové schody... trošku škodoradosti poteší moju slovenskú dušu – joooj o čo lepšie mi  bude ráno chutiť to varené vajce J

Home sweet home...

Ten mi strašne chýba. Včera som si aj poplakala. Oskiš vytiahol album s rodinnými fotkami a ja som sa už pri prvej zrútila. Ale hľadáme si nový domov, byt, v ktorom budeme pár rokov bývať. Ponúk na prenájom je veľa a času na vybratie málo. Stretli sme sa so ženou Maťkovho šéfa – Mercedes (ja viem... J ) a tá mi dala príručku nového rezidenta a strašný kopec dobrých rád. Vraj sa nemám viazať na pláž, lebo to ma časom prestane baviť (no to určite !) a prenájmy sú tam dosť drahé. Potom zobrala mapu a pero a postupne mi vyškrtala skoro všetky časti ostrova, so slovami: „Nechceš tam bývať, my dear.“ Vraj je najdôležitejšie bývať medzi ľuďmi, ktorí sú tu tiež prisťahovaní. Že oni držia spolu, pomáhajú si a mamičky na materskej si celý týždeň robia program. Lebo ako povedala: „ Sme tu všetci na jednej lodi.“ Asi tým nemyslela zazobancov od golfového ihriska... aj keď na ich „loď“ by sme sa iste všetci pomestili. Ale kým môj manžel nezaloží firmu, ktorú o pár rokov predáme za ťažké miliardy, budem sa držať komunity mladých mamičiek. A ešte mi povedala nech nikdy, ale naozaj nikdy necestujem mestskou hromadnou dopravou. No Mercedes asi vie, o čom hovorí. Ale pochopte, skúsiť to musím J.

Nabudúce o tom, ako sme hľadali byt, o dňoch presedených na izbe, a čo to vám prečítam aj z príručky New Resident 2012...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?