Zo západu na sever ostrova a o tom, že Rum Point nie je pre každého

Autor: Janka Kašová | 10.6.2012 o 23:29 | (upravené 10.6.2012 o 23:47) Karma článku: 10,41 | Prečítané:  1783x

Urobili sme si výlet po ostrove. Popri pobreží sme prešli zo západnej až na východnú stranu. Celá cesta aj s „kochaním sa“ nám trvala hodinu. Je to naozaj malý ostrov. A ponúka nádherné  scenérie. Keby nám vzadu netrucoval Oskar a nebolo tak neuveriteľne horúco, zastala by som na každom jednom mieste, odkiaľ vidno na more. Jedla v každej jednej miestnej reštike a okúpala sa na každej jednej zabudnutej pláži. A raz to aj urobím, veď času tu mám našťastie dosť. :)

Hodinová cesta, čo trvala celý deň...

Aspoň tak sa to zdalo môjmu synovi. Hlasno protestoval proti cestovaniu autom v takej horúčave. Nepomáhali básničky, pesničky, ani vyhrážanie sa. Keď som mu povedala, že ak neprestane ziapať z plného hrdla, vyložím ho pri ceste, ďalších desať minút reval, že chce stáť pri ceste. Ach jaj... v 36-stupňových horúčavách je každý pokus o efektívne rodičovstvo márny.

Nebyť ohučanej hlavy, bola by cesta zážitok. Z George Townu sme popri pobreží vyrazili na sever. Prešli sme cez mestskú časť Savannah – veľkú asi ako Dobroč (pre tých čo nepoznajú moju rodnú dedinu, odporúčam Google maps – ale hľadajte tú pri Lučenci, nie tú pri  Balogu :)), za ktorou  sme objavili farmy. Za plotom stáli kravy, kozy a videli sme aj odbočku ku koňom. Ja neviem, čo tu tie zvieratá žerú, ale všetky sú nejaké prerastené. Leguány ako psy,  kohúty ako moriaky, korytnačky ako slovenské prasatá a kravy ako slony v cirkuse. Aj deti majú akési väčšie. To bude tou soľou vo vzduchu – teda aspoň dúfam...

Keď sa pozriete na tento ostrov zhora, zistíte, že celým jeho stredom sa tiahne súvislý zelený porast. Je to taká džungľa nízkych stromov a paliem, popretkávaná močiarmi. Miestami je oplotená, ale nie aby sa zvieratká nedostali von, skôr aby sa dobrodružstva chtiví turisti nedostali dnu. Aj keď ja by som tam teda nevliezla ani za  tri mušle. Podľa mňa tam žije kadečo... ale miestni tam asi chodia, lebo sem tam zazriete vyšliapaný chodníček, či dokonca vyjazdenú cestu.

Ak idete popri pobreží (aj tak tu iná cesta nie je),  tento porast plný močiarov máte stále po ľavej ruke a dopravné značky vás stále vyzývajú, aby ste boli opatrní a dali prednosť všetkým zvieratám, čo tam žijú. Ale tu na ostrove nikto nejazdí rýchlo. Aj keď domáci preferujú obrovské autá a trucky, jazdí sa tu ohľaduplne a nikto sa nezosype na klaksón, keď sa šuchcete na križovatke. Podľa mňa sú úprimne radi, že ste na správnej strane vozovky.

Druhé najväčšie mesto (z dvoch :)) je Bodden Town. Keď do neho vchádzate, veľká tabuľa vás upozorní, že ste v historickom centre. No len, čo som sa stihla pozrieť doprava a doľava, už sme boli von... tak som trošku na pochybách, čo tým mysleli. Ale ja sa tam vrátim a potom vám o tom napíšem... že aké historické centrum môže mať ostrov, ktorý je obývaný tak dlho ako prvý petržalský panelák. Ale zazrela som mestskú pláž. Sálala z nej pohoda. Ľudia posedávali pod vyrezávaným altánkami alebo sa hojdali v sieťach medzi palmami. Je jedno ako dávno sem prišli, či ich predkovia boli otroci alebo otrokári, život je pre nich o radosti, rodine, a náš stres a kruhy pod očami im nič nehovoria.

Celou cestou som premýšľala nad obyvateľmi tohto ostrova. Kto asi tak býva v tých prekrásnych vilách popri pobreží. Je to prehliadka vkusu, architektúry, finančných možností ale aj originálnych názvov, ktoré majú hrdo vypísané pred každou vilou. Vidíte tu od klasických bungalovov, cez veľké prímorské sídla po gýčové hrady a zámky. Jedna dokonca vyzerala ako protiletecký kryt. Ku každej z nich vedie obrovská brána a na stĺpoch sa týčia levy, korytnačky a hlavy všetkých možných antických bohov a bôžikov. Nie som si istá, či som na jednej nezazrela bustu Lenina :). Pri každej bráne je buď meno majiteľov, alebo názov vily. Klasické „východoslnečné“ a „západoslnečné“ striedajú originálne názvy ako: „Flip-flop villa“ či môj favorit „No snow villa“. No úprimne si neviem predstaviť, že by som v niektorej z nich žila. Sú ďaleko od mesta, od obchodov a ľudí, a dosť často aj jedna od druhej. No možno potreba ticha a pokoja príde s vekom. A potom si nejakú obrovskú kúpim a na stĺpy k bráne si dám našich velikánov. Hviezdoslava a Štúra. A dám jej aj rýdzi slovenský názov: Pamätná čučoriedková vilôčka. Nech si neprajníci jazyk dolámu.

Rum point – najmiestnejšia z miestnych pláží

Toto miesto nám odporúčali viacerí. Vraj je to tam ako na pohľadniciach. Je to tiché miesto s peknými plážami, voda po kolená aj pol kilometra od brehu – no idylka pre rodinu s malým dieťaťom. Aké obrovské len bolo naše prekvapenie, keď sme nakoniec dorazili na miesto určenia. Obvešaní taškami a fotoaparátmi sme sa ocitli uprostred najväčšej žúrky na ostrove. Všade kopec domorodcov, väčšinou pod 25 rokov. V jednej ruke pivo, v druhej frajerka. Morský vánok k nám striedavo donášal marihuanový dym a hlasnú černošskú hudbu. V tej tyrkysovej vode po kolená, kde sa mal hrať môj syn, kotvili party lode, z ktorých hučala hudba a okolo nich tancovali podgurážení mládežníci. Ešte aj Oskar mal otvorenú hubenku. Pred desiatimi rokmi by som sa až teraz cítila ako v raji. No ako zodpovedná matka a manželka som sa zdesene pozerala na svoju polovičku. Maťko hneď zavolal Tullimu – Buddymu, že či sme tu dobre. Po chvíľke sme sa dozvedeli, že miesto je správne, len čas nie. Aj keď bola nedeľa, v pondelok bolo voľno, lebo si bolo treba uctiť výročie nástupu kráľovnej na trón. No tá keby videla, akú radosť majú tieto decká z jej úspešného kraľovania, od dojatia by slzu vyronila. Dnes tu bolo určite viac toho Rumu ako Pointu. Nuž, ako som už napísala, toto miesto nie je pre každého...

Kaibo – obed v jachtárskom klube

Neďaleko hlučného a preveselého Rum Pointu je pláž Kaibo. Ale nikto sa tam nekúpe, lebo je to skôr malý prístav pre jachty a party lode. Party loď som si nevymyslela, tu to fakt tak funguje. Pri móle kotvia lode asi tak pre 15 – 20 ľudí, ktoré majú zabudovanú veľkú repro sústavu a za isto nemalý poplatok si môžete urobiť vlastnú diskotéku, či už niekde na mori, alebo vo vybranom zálive. Pre niekoho iste lákavá ponuka, no mne sa pri spojení slnko, alkohol, hlasná hudba a hojdajúca sa loďka vybaví niečo menej príjemné ako zábava s priateľmi.

Keďže som sa na takúto plavbu nechystala, rozhodli sme sa, že sa naobedujeme v reštaurácii na pláži. Sadli sme si do tej časti na prízemí, lebo na poschodí sídli jachtársky klub, a tam len tak hocikoho – obzvlášť keď ani len jachtu nemá – nepustia. Z jedálneho lístka som si vybrala to jediné, čo som si vedela preložiť – kura. Maťko si dal nejaký hamburger a čakajúc na jedlo sme si vychutnávali pohľad na more a tešili sa s Oskarkom, ktorý si našiel záľubu v hádzaní kamienkov do amerických turistiek. Jedlo bolo celkom chutné a na tom krásnom mieste mi ani len nevadilo, že mám umelohmotný príbor a nejaký čierny vtáčik mi ukradol už štvrtú hranolku. Tá miestna pohoda je nákazlivá...

Keď sme platili účet tak sa Maťko, ktorý sa odmietal vzdať predstavy o romantickej nedotknutej pláži, povypytoval čašníka. A urobil dobre. Mladý muž nám povedal, že na konci tejto cesty je veľká brána so zákazom vstupu na súkromný pozemok a že tam je to miesto, čo hľadáme. Keď sme ako slušní ľudia vyslovili svoje obavy, či je správne chodiť do zákazu, len sa zasmial a povedal, že keď pôjdeme okolo nej a nie cez ňu, zákaz sa nás netýka. No tunajšia logika nepustí...

Brána, za ktorou nie je nič, len hviezdice....

Na konci cesty naozaj stojí veľká dvojkrídla brána. Nie je pri nej plot, za ňou nie je cesta, ani žiaden dom. Ďalšia zo záhad ostrova. Je zabezpečená hrubou reťazou, na ktorej visí nápis: „Súkromný pozemok. Nie pre verejnosť.“ Posmelení čašníkom ju pekne obídeme a vyjdeme na pomerne široký výbežok do mora. Hneď za bránou je tabuľa, že keď ste sem predsa len vliezli, máte si dávať pozor a že majiteľ nezodpovedá za nič, čo sa vám tu stane. Tak s tým zákazom to asi naozaj nebude až také vážne. Aj keď sú tu vychodené chodníky, sme tu takmer sami. Len v odľahlom kúte si robí nejaká rodinka piknik. Vysoké palmy plné orechov, kríky, v ktorých niečo šuchoce a hlboké jamy do zeme, kam sa schovali kraby. A k tomu biely piesok, modrá obloha a tyrkysová voda. Maťko ochká šťastím. Našli sme svoju pohľadnicovú pláž. A aj informačnú tabuľu.

Je tam napísané, že sa nachádzame na území Starfish – hviezdic. Je tam o nich kopec zaujímavých údajov a aj to, že prosia ľudí, aby ich nevynášali z vody. No teda. Takže ich môžeme chytať? Môžeme, len to by sme nejakú museli nájsť. Iste sú ich tu tisíce, akurát keď my prídeme, odplavilo ich niekam hlbšie do mora. Do plaviek sa mi veľmi nechce a Maťko tiež nevyzerá že sa vrhne do vĺn. A okrem toho tu práve pristála party loď a jej účastníci prd dbajú na prirodzené teritórium hviezdic. No nič, dnes si hviezdicu nepomojkám... aj tak iste hryzú, tak ako všetky zvieratá na ostrove (nehryzú, ale opatrnosti nikdy nie je dosť). Prídeme znova a prídem rada... len iný deň v týždni.

Domov sa vrátime unavení a plní zážitkov. Dnešný deň bol výnimočný, objavili sme niekoľko jedinečných miest na ostrove, videli sme ako sa bavia mladí a takmer som chytila hviezdicu. Na tomto ostrove sa nikam nechodí len raz... to by bola veľká chyba.


Nabudúce o tom, čo nám ukázal kapitán Marvin a ako chutí bozk od raje....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?