Na výročie ťa bozká raja, drahá...

Autor: Janka Kašová | 21.6.2012 o 8:42 | (upravené 26.6.2012 o 6:54) Karma článku: 10,76 | Prečítané:  1635x

Na Kajmanských ostrovoch zažívame veľa dobrodružstiev a objavujeme kopec nových vecí. Napríklad šnorchlovanie. Môžem vám statočne prehlásiť, že 10 metrov od brehu nič nežije... teda aspoň na najľudnatejšej pláži na ostrove. Ďalej som už samozrejme nešla – čo keby tam predsa len niečo žilo! Tu človek nikdy nevie, čo číha vo vode, na strome, alebo pozerá spoza palmy. A ja mám teda v pláne živá a zdravá sa raz vrátiť domov. Ale to asi tak skoro nebude, lebo čím viac spoznávam tunajšiu krásu prírody, náturu miestnych ľudí a čím viac si užívam more, teplo a pohodu, tým viac si viem predstaviť, že tu budem chvíľu žiť.

S tým nebezpečenstvom to tu nebude také vážne. Za celú tú dobu, čo sme tu, som nepočula, že by sa niekomu niečo stalo. A to sledujem miestnu tlač a dosť často sa na to pýtam všetkých, čo poznám. Keď vezmete do úvahy, koľko potrhlých amerických turistov sa tu pohybuje, je to tu evidentne bezpečnejšie ako v Bratislave. Ale preventívna panika nezaškodí. Lebo ako múdri hovoria: radšej sa báť, ako sa zľaknúť!

Kto má kajmanský vodičák, ten je tu doma...

Na ostrove môžete pár týždňov jazdiť na akýkoľvek doklad potvrdzujúci to, že ste toho schopní. Keď však chcete zostať dlhšie, potrebujete tunajší vodičský preukaz. Čomu som sa nebránila, lebo to je zároveň doklad o tom, že sme naozaj rezidenti a máme plné právo zdržiavať dopravu na križovatke. No na to, aby ste tú malú plastovú kartičku dostali, musíte absolvovať návštevu na dopravnom inšpektoráte.

Vybrali sme sa tam samozrejme celá rodina, lebo nielenže Oskarka nemáme kde nechať, ale jeho hlučnosť a neposednosť nám už viackrát pomohla k rýchlemu napredovaniu v dlhých radoch. Maťko ostal ešte chvíľku niečo riešiť na parkovisku, tak som tam vošla sama. Hneď prvý policajt pri dverách ma upozornil, že si mám vziať poradové číslo a vypísať príslušné tlačivo. To prvé som zvládla, ale tlačív tam mali asi dvadsať druhov. Všetky farebné a zložité. A určite nie napísane angličtinou prvých 7 levelov, ktorú ako tak ovládam. Išla som na to vylučovacou metódou. Pekne som si zobrala z každého jedno začala triediť. Na jednu kôpku tie, kde je napísané VEHICLE. Na druhú tie, kde bolo slovo začínajúce na UN – lebo to som predpokladala , že sú na odhlásenie a tak... a na tretiu kôpku tlačivá, kde som síce nerozumela ani prd, ale prvá kolónka bolo meno. V tom vošiel Maťko. Pozrel na mňa ako kľačím na zemi s tlačivami porozkladanými po troch stoličkách, otočil sa k policajtovi a len sa ho pýtal: „New driving license?“ ... „ The green one“, odpovedal policajt – informátor. Odula som spodnú peru. To by som teda bola zvládla aj ja, pozbierala som si svoje pekne roztriedené tlačivká a vopchala ich do kabelky, aby si všetci tí, čo na mňa s úžasom pozerali – celý inšpektorát, samozrejme – mysleli, že ich budem všetky potrebovať... Asi netreba vždy všetko riešiť komplikovaným súvetím.

Potom už všetko išlo hladko a na moje prekvapenie aj pomerne rýchlo. Počkali sme chvíľku na svoje číslo, odovzdali tlačivá, zaplatili poplatok, zase chvíľku počkali, potom si nás zavolali do kabínky, kde nám urobili fotku. No a o necelú hodinu sme v ruke hrdo držali vodičský preukaz. Keďže oni tu nepoznajú občianske preukazy, tento nám bude slúžiť ako ID karta. A ešte jedna vec ma prekvapila, vydávajú ho na tri roky, ale platnosť končí vždy v deň vašich narodenín. To asi kvôli tupítkam ako ja, čo si dokážu zapamätať len  jeden dátum, aj to len preto, že im vždy v ten deň zavolá mama.

Nie je výročie ako výročie...

Na dopravnom inšpektoráte sa stala ešte jedna nemilá vec. Pri vypisovaní tlačív sa na mňa môj MANŽEL otočil a opýtal sa ma, či mám hnedé oči. Pripadala som si ako v zlej americkej komédii. Zmohla som sa len na prekvapené „Prosíííím?“. Len čo pozrel do mojich vytreštených očí, pochopil svoj omyl. „Som vedel, že zelené...“ habkal, dobre vediac, že len prítomnosť uniformovaného štátneho orgánu mi bráni, aby som začala po ňom kričať. No hodnú chvíľu mi trvalo kým som to predýchala. V radostnom opojení z novej kartičky som na to v ten deň pozabudla.

Ráno ma Maťko zobudil pusou. Ááá, žehlí – pomyslela som si. „Všetko najlepšie.“, šepká mi do ucha. K čomu? Neviem, fakt neviem. Narodky ešte nemám, meniny až o mesiac. Rodila som 25 – teho, tak čo pre pána kráľa oslavujeme? „Ďakujem, že si si spomenul, láska.“, šepkám naspäť a dúfam, že si nevšimne, aká som zmätená. No po ôsmych rokoch, čo sa poznáme, už toho veľa neskryjete. Veľmi rýchlo mu došlo, že nemám ani potuchy, že máme tretie výročie našej svadby. Vyčítavo na mňa hľadí. Rýchlo sa odplížim do kúpeľne a tam si pripravujem obviňujúcu reč o tom, že je to jeho chyba, že nemám vybalený kalendár, lebo sa o to nestará, a že som vlastne zabudla naschvál, tak ako on na moju farbu očí. Predpripravený monológ mi hneď vyfučí z hlavy, keď zbadám na vankúši krabičku, ktorá sľubuje šperk a pri nej dva lístky na výlet s Kapitánom Marvinom. No nie je výročie ako výročie... toto má nádych dobrodružstva.

Na výlete za rajami v Stingray city

Na loď Kapitána Marvina – čo je vlastne názov spoločnosti na zážitky, ako sa dočítam na informačnom letáku – nám galantne pomáhajú traja vyšportovaní, opálení a naozaj švárni mladí muži. Chvíľu mám aj nutkanie hodiť sa cez palubu, aby som si vyskúšala, aké pevné sú tie ich paže, keď ma budú ťahať z vody. Ale voda v kanáli je dosť špinavá a mám podozrenie, že by po mne aj tak len hodili záchranné koleso, tak ostanem slušne sedieť a utriem si slinu z brady. A okrem toho je tu aj tak vždy možnosť, že sa budem topiť naozaj a ich paže budem ešte potrebovať.

Po úvodných privítaniach nám objasnia dnešný program. Ideme do Stingray city hladkať raje, potom šnorchlovať ku koralovému útesu, a ešte raz sa pozrieme pod hladinu na mieste nazvanom Koralová záhrada. Všetko to znie viac než dobre. Po pol hodinke plavby zastaneme pri plytčine v strede mora. No nie je to samozrejme celkom v strede, ale pobrežie je veľmi ďaleko a to, že stojíte vo vode do pása, keď okolo vás je len hlboká voda, je celkom vzrušujúce. Samozrejme tu okrem našej loďky parkuje aj pár ďalších „zážitkových agentúr“, ale miesta je tu dosť a rají zrejme tiež, takže sa už nejako pomestíme. Ako starostlivá matka vyšlem Maťka za sprievodcom prezistiť, či to tu nie je nebezpečné pre Oskarka. Náhodou viem, že raje majú na konci chvosta hrot, na ktorý doplatil jeden známy televízny dobrodruh. No a podľa mňa aj hryzú  Sprievodca nás upokojí, že tieto raje sú krotké ako psíky a že určite nehryzú, lebo v podstate nemajú zuby. Ale muckať sa s divými rajami nám neodporúča, lebo keď sa cítia ohrozené, vedia byť nebezpečné. Ako keby som mala niekedy nutkanie túliť sa k akémukoľvek divému zvieraťu. Sprievodca navlečie Oskiša do záchrannej vesty, mne vopchá do ruky mŕtvu sépiu a vystrčí nás z lode.

Ľudia okolo nás výskajú. Nie som si celkom istá, či radosťou alebo strachom. Pevne držím krpca okolo pása a mávam tou nechutnou sépiou ponad hlavu. „Strčte to do vody!“, kričí na mňa sprievodca. No to určite! Aby mi to zožralo ruku. Vtom sa o mňa niečo obtrie, a kým sa otočím a nadobudnem rovnováhu, niečo veľké mi vysaje tú skapacinu z ruky ako silný vysávač. Pridávam sa k davu a pištím ako najatá. Ale potom je to už paráda. Raje sú krásne stvorenia. Zvrchu sú drsné a tmavé, no zospodu majú jemnučkú bielu kožu. Pohybujú sa ladné, ako keby mávali krídlami. Vždy, keď sa mi podarí nejakú trošku nadvihnúť z vody, pozerá na mňa malými čiernymi očkami. Keďže ich naši atraktívni sprievodcovia stále lákajú na potravu, je ich tu naozaj veľa, od maličkých až po tie obrovské. Čo ma však zaráža najviac je to, že sa intenzívne dožadujú vašej pozornosti a hladkania. Keď si ich chvíľku nevšímate, hneď vám lezú na chrbát alebo vám plávajú pod ruku. Oskarovi sa tiež páčia a zjavne si užíva ich pozornosť. To dieťa sa fakt ničoho nebojí. Súčasťou atrakcie je aj fotograf, ktorý vás s rajou odfotí, za výdatnej pomoci asistenta vám ju podajú do náručia a vy dostanete ten najmokrejší a najzvláštnejší bozk na svete...

Útes z koralov vysoký dva metre...

Po pol hodine radosti s rajami vyrážame na koralový útes. Cestou nás upozorňujú, aby sme nevystrkovali ruky na všetky strany, ale držali ich pekne pri tele, lebo koraly sú veľmi ostré a mohli by sme sa dorezať. Do vody ide Maťko, lebo drobec je hladný a treba ho prebaliť, tak musím byť zase chvíľku starostlivá matka. Na moje naliehanie sme si kúpili okuliare a šnorchel. Ja som prirodzene chcela ružovú súpravu za pár dolárov. Predavač ma ale vyviedol z omylu, že ak chcem, aby mi to vydržalo viac ako dva týždne, mám si vybrať z tých kvalitnejších – a samozrejme niekoľkonásobne drahších kúskov. Po krátkej zvade o farbe rámov sa zhodneme, že zatiaľ nám jeden stačí a vyberáme neutrálne biele. V nich Maťko práve objavuje krásu podmorského sveta. Žiaľ, na tomto mieste nie sme dosť dlho, aby sme sa prestriedali, a tak ja z korálového útesu vidím akurát vystrčené zadky turistov.

Prechádzka koralovou záhradou...

No len čo zastaneme druhýkrát, idem do vody prvá ja. Veľmi prezieravo si natiahnem na nohy plutvy ešte na lavičke a potom cápem celou loďou ako káčer. Do vody skôr spadnem ako mech, než skočím ako morská siréna. A na môj zadok musí byť tiež pohľad, ale to všetko mi je jedno, keď ponorím hlavu. Môžete vidieť sto dokumentárnych filmov o živote pod hladinou, no keď to vidíte na vlastné oči, je to úplne niečo iné. Rastliny rastúce nakope vytvárajú dojem, že sa pozeráte na ozajstnú záhradu a tie rybičky všetkých tvarov a veľkostí, čo sa plavia pod vami, ani nestíhate sledovať. Neviem, kam pozerať skôr. Z lode hádžu do mora nejaké zvyšky jedla pre raje, a tak sa tam o chvíľku priženie húf tmavomodrých rybiek. Lodný fotograf nás fotí z dna, ako plávame v rybičkovom dave. Ešte sa stihneme prestriedať s Maťkom a príjemne unavení, plní dojmov a zážitkov vyrážame na spiatočnú plavbu.

Fotograf zatiaľ stiahne fotky do počítača a začína ich ponúkať výletníkom. Prvá k nemu nadšene bežím, lebo chcem vidieť ten krásny záber ako dostanem pusu od raje, a tiež ako sa ladne vznášam v húfe krásnych rybiek. Óóó, aké je moje sklamanie, keď uvidím fotky. Na prvej ma skoro vôbec nevidno, lebo mám cez pol tváre raju a na druhej vyzerám ako dravý vorvaň na hladine a zúfalé rybičky plávajú odo mňa všetkými smermi. Fotograf mi hrdo ukazuje aj tretiu fotku, čo urobil z lode. Cez celý záber tam trčí môj zadok a kúsok šnorchla. Keby mal práve vtedy nejaký vrtuľník poruchu, rozhodne má kde pristať. Fotograf si pýta za všetky fotky „len“ 35 dolárov. Nič mu nedám. Ešteže nás Maťko celý čas fotil. Aj keď potom celou cestou rozmýšľam, či som mu len predsa nemala niečo dať, aby sa moje fotky večer neobjavili na internete.

Večer zaspávame všetci traja v objatí, zmorení zážitkami z celého dňa. To bolo to najkrajšie výročie v mojom živote. Ešte raz pozriem na nový strieborný náramok s korytnačkou, prejdem si po perách, kam som dnes dostala samé „rajské“ pusinky a v rytme kolísania lode zaspávam, aby som načerpala sily na ďalšie dobrodružstvá...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?