Ako sa zo mňa stal fanúšik amerického gymnastického teamu

Autor: Janka Kašová | 14.8.2012 o 6:15 | Karma článku: 10,30 | Prečítané:  2110x

Za posledných pár týždňov sa tu teda diali veci. Začala nám olympiáda, obišiel nás Ernesto a boli u nás na návšteve bratranci z Bratislavy. A tak som sa stala nechceným fanúšikom amerického gymnastického teamu. Robila som predhurikánové opatrenia a paniku. Ale hlavne som znova spoznávala tento výnimočný ostrov... Jaaaj, a bola som tridsať metrov pod hladinou mora.

 

XXX. medzinárodné, ale najmä americké olympijské hry

Keďže boli u nás Janko s Miškom, odborníci na šport, len čo sa zažal olympijský oheň, bežal u nás iba športový kanál. Ako som zistila, ten máme len jeden, vysielaný z USA. Ja viem, že každá krajina vysiela hlavne výkony svojich športovcov, ale takú masáž, akú dostane americký fanúšik, som si teda fakt nevedela predstaviť.

Cez deň u nás bežalo plávanie a večer gymnastika Už aj môj dvojročný syn bol taký zmagorený, že keď po obedňajšom spánku otvoril oči, trielil do obývačky a kričal: „Pusti plávanie, pláva Phelps.“ Videli sme samozrejme len také rozplavby, semifinále a boje o medailu, kde americkí plavci niečo vyhrali. Mala som pocit, že Phelps pláva všetky disciplíny a zajtra ho môžem očakávať aj medzi akvabelami a synchronizovaným skokom do vody.

Večer nastupoval národný gymnastický team. Najskôr chlapi. Pekne kráčali jeden za druhým a hrdo niesli svoju vlajku vyšitú na hrudi. Po jednotlivých cvikoch išiel vždy krátky srdcervúci šot. O tom, ako sa z malého adoptovaného černoška vykľul svetový šampión, ktorého všetci považujú za zázrak z Bronxu. O tom, ako otec trénuje svojho syna a vedie ho na jeho ceste za zlatou medailou. A podobne dojímavé príbehy plné uslzených mamičiek a čistých voňavých telocviční. Mňa by len zaujímalo, čo by povedali bratia z Bronxu, keby tam tento nagélovaný fešáčik, vychovaný bielou maminkou v tichej mestskej štvrti, ladným krokom docupital v tých svojich elasťáčikoch. Asi by jeho ohybná riťka zažila iný príbeh z geta. A teda pardon, ale story o despotickom otcovi, ktorý drží svojho dospelého syna za ruku, aby sa udržal na niečom tak asexuálnom, ako je kôň s dvoma držadlami (tento odborný názov mám zo slovenskej oficiálnej gymnastickej stránky :) ), vo mne skôr evokuje dlhé sedenia s psychológom než splnený sen.

Tri večery sme sledovali mladučké gymnastky pri ich víťaznom ťažení. Dievčatá to vedeli, to sa im musí nechať, a zlatú medailu si fakt zaslúžili. Ale ten cirkus okolo? Najskôr ukázali, ako americké hrdinky hrdo kráčajú za zástavníčkou (lebo vraj vlajkonosič je čechizmus :) ) a ako sa rozcvičujú. Potom ukázali ruskú reprezentantku, ako sa jej nevydaril preskok a hneď za ňou Číňanku, ako plače, lebo to celé pokazila. Potom nastúpila „naša“ Gabby, za dojemnej melódie rozpovedali jej príbeh. Gabby cvičí,  Gabby rozpráva, aká je hrdá na to, že je Američanka, mama plače, Gabby zase cvičí, Gabby hovorí o ich neprekonateľnom „teamovom duchu“, otec plače, a na konci Gabby stojí pred vlajúcou americkou zástavou a plače. Po takom príbehu so slzou v oku ani nedýchame, keď Gabby skáče cez kozu. Podarilo sa! Komentátor práve zažil orgazmus a natešená Gabby sa hádže do náručia svojich kolegýň. V našej obývačke zaznel zborový výdych.

A takto to prežívame aj s Ali, Jordan, Kylou a McKaylou. Každý cvik, ktorý sa dievčatám podarí odmeníme potleskom. Nad nepodarenými pokusmi ruského a čínskeho teamu krútime hlavami a čudujeme sa, prečo sa na tú olympiádu lepšie nepripravili (asi to nebolo až tak zlé, keď v celkovom počte získaných medailí za gymnastiku obe krajiny USA predbehli). V prestávkach sledujeme udeľovanie medailí pre iných amerických športovcov a ja sa podchvíľou prichytím pri tom, nielenže si pospevujem americkú hymnu, ale držím sa pri tom za ľavé ňadro. Pred spaním si ešte skontrolujeme počet odovzdaných medailí. Číňania majú o tri viac ako my. Počkať, nie ako my... my máme len dve. To Američania im dýchajú na krk. My nie sme Američania... alebo sme? Ja už ani neviem.

Ernesto is coming...

Keďže stále pozeráme nadľudské výkony amerických športovcov, všetky ostatné správy idú mimo nás. A tak skoro vyletím z kože, keď jedného dňa zazriem na titulke miestnych novín veľký nápis: Ernesto is coming... Hneď volám manželovi. Piskľavým hlasom mu vysvetľujem, že sa blíži hurikán, nech ide hneď domov. Musíme zabarikádovať byt, nakúpiť zásoby aspoň na mesiac, zavolať domov a na ministerstvo zahraničných vecí. A vôbec. Kam zaparkujeme auto? Máme všetky lieky? Musíme nahlásiť, že tu máme dvoch ľudí na návšteve... aby ich nezabudli evakuovať. Tesne pred nervovým zrútením sa zosypem vedľa stojana s novinami. Maťko nechá moju paniku plynúť plným prúdom a potom, keď už nemôžem dýchať a ani rozprávať, mi pokojným hlasom povie, že on o Ernestovi vie a že to nie je hurikán, ale tropická búrka, je od nás strááááášne ďaleko a s veľkou pravdepodobnosťou nás ani nezasiahne.

No to určite! Na obrázku v novinách je od nás tak štyri centimetre. Bežím domov ďalej šíriť paniku. Chalanom oznamujem, že ich pobyt sa predĺži, lebo ide hurikán (to znie dramatickejšie ako tropická búrka) a určite už žiadne lietadla nelietajú. Janko s Miško odmietajú podľahnúť môjmu zdeseniu a dôverujú radšej internetu. Na stránke kajmanskej vlády mi čítajú, že síce zasadá protihurikánový výbor a vláda vyzýva občanov aby boli pripravení, ale to, či na nás Ernesto udrie, sa uvidí až v nedeľu. Teda o tri dni. Ešte aj Maťkov kolega, ktorý k nám prišiel na večeru, ma vysmial. Keď som mu oznámila, že ide hurikán,  opýtal sa, či už zase. On je na ostrove takmer tri roky a takýchto varovaní tu už pár zažil. Keď však oponujem, že predpovede hovoria, že cez náš ostrov prejde oko búrky, začne sa smiať a povie mi: „They have no idea...“ Potom ma zavolá na balkón, aby mi ukázal, ako sa predpovedá hurikán. Očakávam fundované prepočty rýchlosti vetra a sledovanie pohybu oblakov. No on si len nasliní prst, vystrčí ho nad hlavu a povie: „Tadiaľto pôjde oko búrky, alebo nie, nie, tade pôjde...“ Jasné, chlapi sa bavia. Ale šťastie praje pripraveným. Potajme znášam jedlo do skrinky, trhám staré tričká na obväzy a po nociach tajne počúvam s šatníku miestne rádio. Len pre istotu.

Každý deň sledujeme predpovede. Tie sa veľmi rýchlo menia, lebo búrka ide naozaj veľmi rýchlo a podchvíľou mení smer. Keď obíde Jamajku, prichádzajú prvé správy o tom, že náš ostrov nezasiahne. V nedeľu je viac-menej jasné, že Ernesto sa preženie asi 300 km južne od ostrova, a tak môžeme očakávať silný vietor, dážď, prívalové vlny, ale život na ostrove to nijak nezasiahne. Chlapci si vydýchnu, lebo ich let v utorok ráno nebol zrušený. Ja vyjedám pripravené zásoby a až teraz si uvedomujem, že tá kopa čokolády, čo som v panike nakúpila, by mi teda asi život nezachránila. Ale aby ste vedeli, že moje obavy boli oprávnené, neskôr som sa dočítala, že Ernesto zabil v Mexiku okolo 11 ľudí. Dorazil tam ako hurikán prvého stupňa a rýchlosť vetra dosahovala až 140 km/h. A tak sa budem naďalej držať jedného z mojich životných pravidiel: Radšej sa báť, ako sa zľaknúť.

Pod morom, tam je ticho, tam je pokoj...

Aby mi ten hurikánový stres neprerástol cez hlavu, Maťko nás aj s Jankom posiela na výlet. A nie len tak hocikam. Ponorkou sa pozrieť na morské dno. Keďže sme s Jankom prekonali potrebu zúčastniť sa potápačského kurzu, tešíme sa ako deti, že uvidíme rybičky. K ponorke nás vezie loď, na ktorej dostávame všetky inštrukcie. Keď chlapi vytiahnu masky a plávacie vesty, pripadám si ako v lietadle. Aby však nevydesili pasažierov viac, ako je potrebné, uisťujú nás, že za celú dobu prevádzky nebolo ani raz potrebné použiť tieto rekvizity. Ponorku je vraj ťažšie dostať dolu pod vodu ako hore. Janík ma ešte upokojí, že tam iste majú veľký červený gombík, ktorý v prípade potreby stlačia a ponorka vyletí hore ako štopeľ.

Tak teda plná odhodlania nastupujem do toho pomerne malého šúľka a vydávam sa pod hladinu. Pošťastí sa nám chytiť flek hneď pri „komentátorovi“, a tak nielenže sa veľa dozviem o rybkách a koraloch, ale zakaždým, keď sa deje niečo zaujímavé a ja sa náhodou nedívam, nadšený komentátor mnou zatrasie a ukazuje mi smer. No aspoň som v obraze. Keď sa ho pýtam, prečo je všetko také šedé a jednofarebné, keď na Discovery channel to majú pekné farebné, dozviem sa, že takýto je podmorský svet za denného svetla. Ukáže mi malú kartičku, ktorá je neodškriepiteľne zelená, keď však zapne malú lampu a posvieti na ňu, je jasne červená. Žmurkne na mňa a povie mi, nech neverím všetkému, čo vidím. Srandista.

Ale aj tak to bol zážitok. Videli sme kopu rybiek, koraly všetkých tvarov a dokonca aj baracudu. A viete, ako zistíte, že baracuda, čo ste ulovili, nie je jedovatá? Hodíte malý kúsok mravcom a keď sa tešia a berú si ho domov, utekáte si pripraviť dobrú večeru. Ak však nejavia o váš dar záujem, môžete celú rybu vyhodiť... alebo ju niekomu podarovať :). Keď sme sa ponorili až do hĺbky 100 feetov, čo je u nás okolo 30 metrov, korálový útes sa zrazu skončil a morské dno sa prudko zvažovalo nadol. Stáli sme na kraji druhého najhlbšieho miesta na svete, známeho ako Kajmanské koryto (teda Cayman Trough, ale aj ako Cayman Trench, Bartlett Deep či Bartlett Trough) Tiahne sa od Kajmanských ostrovov až k Jamajke. A v najhlbšom bode má úctyhodných 7 686 metrov. No behal mi mráz po chrbte, nebudem vám klamať.

A na koniec tohto príspevku sa musím poďakovať svojim bratrancom Jankovi a Miškovi Berackovcom, že tu boli a že to celé prežili v zdraví. Bolo super zase zažiť niečo nové a až teraz oceňujem , aké super je, keď vám niekto znova rozumie. Stačí, keď rozumie, čo hovoríte :). Chalani, priniesli ste na ostrov veľa smiechu a naučili ste môjho syna, že najlepšie na svete pláva Phelps.

Fotky z ponorky a z okoloidúceho hurikánu nájdete tu: http://www.facebook.com/JankaKasovaBlog

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?