Večer, keď malý zaspí, zasadá u nás v obývačke bojová porada. Teda ja zasadám. Manžel pije pivo a ani nevie, že je účastný na nejakej porade. "Oskar musí nastúpiť do škôlky." oznamujem mu. Pozrie na mňa ako na krkavčiu mater. "Prečo, chudák? Čo urobil?" Šťavnato mu opíšem dnešnú návštevu ihriska. " ... a ona sa rozčuľovala, že jej syn sa s ním chcel hrať a vraj mu aj hovoril ako, ale náš malý ho kopol." rozčúlene kývnem hlavou. "To povedala? To bolo Slovenka?" Pozerám na neho. "Nie." Tak Češka alebo Ruska?" Nechápavo zdvihnem obočie. "No, že si jej tak dobre rozumela." Tak to je priveľa. "Bola lokálna, a to, že neviem perfektne po anglicky ako ty, neznamená, že som idiot. Oskar sa nemôže hrať s deťmi, keď im nerozumie. A ja nemám čas stretávať iných ľudí a tiež sa niečo naučiť, keď som celé dni zavretá s malým. Škôlka prospeje všetkým, Oskarovi, mne a aj tomu malému s nakopnutým členkom." Ešte niečo zašomre, že chudák dieťa, ale viac sa neháda.
Milujem svoje dieťa a chcem pre neho to najlepšie. Teda chcem ho strčiť do škôlky, kde nikomu nerozumie a bude preč od mamy ... tak nech je aspoň najlepšia. Mám pár podmienok. Mala by byť blízko pri našom byte (aj keď, čo je už len tu ďaleko?), nemala by mať preplnené triedy a nech sú na môjho chlapčeka dobrí. Môžeme tie škôlky všetky obehnúť, alebo sa môžeme opýtať Mercedes, manželky Maťkovho kolegu. Tá je tu už dlhšie a keďže má tri deti, bude vedieť poradiť. Maťko jej zavolá a objasní náš problém.
Jej prvá otázka je, koľko chceme platiť. Ako správni Slováci, samozrejme, čo najmenej. A tak nám odpadnú všetky Montessori a iné "nafúkané" školy so špeciálnym vzdelávacím programom, kde školné stojí viac ako ročný zárobok priemerného Slováka. Druhá otázka je, či sme silne veriaci. S kresťanskými školami vraj treba opatrne. U Sv. Ignáca majú deti zakázané čítať Harryho Pottera, lebo je to dielo Satanove. Ona je zo Španielska a je veriaca, ale na takú školu by svoje deti nedala. Nedá sa inak, ako súhlasiť. Veď život bez Harryho nie je žiadne detstvo. A ešte majú aj nepriedušné uniformy upnuté až ku krku. Keď je vonku 35 stupňov. To svojmu dieťaťu neurobím.
A tak nám ostávajú dve. Little Trotters Farm & Nursery School (volajme ich ďalej iba Trotli) a Tiny Tots Academy. U oboch si dohodujeme stretnutie. Trotli sídlia naozaj blízko. Je to cez cestu vo štvrti s malými rodinnými domčekmi. Na konci ulice vystúpime z auta a privíta nás dosť silný zápach. Ten silnie ako sa blížime ku škôlke. Za bránou stojí koza a pozerá na nás ako uvítací výbor. "Poďte ďalej, je priateľská." kričí na nás od dverí riaditeľka. No to dúfam, že je, keď tu voľne pobehuje pomedzi deti. Vo vnútri nám učiteľka vysvetlí, ako u nich vyzerá bežný deň. Ráno nakŕmia zvieratká, doobeda pracujú na záhradke, potom si oddýchnu a poobede sa zase vonku starajú o svoju farmu. "Učí to deti starostlivosti a zodpovednosti." Učiteľka je na svoju triedu evidentne hrdá. "A kedy sa učíte? Pesničky, básničky, písanie, maľovanie, a tak?" pýtame sa. Chvíľku popremýšľa a diplomaticky odpovie: "Keď prší." No neviem, či chcem, aby vzdelanie môjho syna bolo závislé od počasia. No dobre, má dva a pol roka a nemusí hneď čítať Dostojevského v origináli ... ale predsa. Ešte nás čaká prehliadka exteriéru. Prasiatko, kozička, poník, sliepky a zajace a malé políčka s paradajkami a kvietkami. Celkom upravené, farebné a smradľavé. Pribehne k nám dievčatko v gumáčikoch. Svetlé šatôčky má celé špinavé a dožaduje sa, aby učiteľka išla riešiť nejaký spor. "Malo to dieťa na tvári hovno?" zdesene sa pýtam manžela. "Asi to bolo blato, nie?" Koncept škôlky je to pekný a deti sa tu iste dobre bavia. No ja som z dediny a asi dám predsa len prednosť tomu Dostojevskému pred kŕmením kozičky.
Nakoniec sme vybrali Tiny Tots Academy. Škôlku v tichej ulici, v poschodovom rodinnom dome. Mala dva veľké dvory plné hračiek a vlastnú kuchyňu (kam Oskar neskôr na tajnáša chodil po maškrty). Boli veľmi ústretoví a malého dali do triedy s malinkými deťmi, lebo ani tie nevedeli rozprávať, tak sa to učili spolu. Miloval svoju prvú učiteľku z Filipín, ale aj tú druhú s Hondurasu a tretiu z Kene, no asi najviac tú poslednú z Jamajky. Naučil sa perfektne po anglicky a mnohým ďalším veciam. K tejto škôlke sa ešte vrátim, lebo si myslím, že si zaslúži vlastný blog. Možno si budete chcieť prečítať, ako sa na Kajmanoch vychovávajú deti a aké je to fajn, keď sa chodí na výlet ponorkou.