"Vážení zákazníci. Zhromaždite sa prosím v garáži k hromadnému bombovému útoku."

Autor: Janka Kašová | 26.3.2015 o 13:14 | (upravené 26.3.2015 o 13:27) Karma článku: 9,50 | Prečítané:  1630x

Ja viem, že väčšinou vám píšem svoje "cestovateľské" zážitky, ale dnes musím reagovať na to, čo sa mi stalo včera tu doma v Bratislave. Po prvé: bol to zážitok na zamyslenie, podobne ako vybavenie vodičského preukazu na Kajmanoch a po druhé: oficiálne sa týmto zaradím medzi blogerov, reagujúcich na aktuálne udalosti... a to som vždy chcela. :)

Každú stredu chodí môj syn na plavecký kurz do veľkého nákupného centra. Baví ho to a je z toho menej viditeľných modrín ako z korčuľovania. Tento kurz je aj mojím obľúbeným, keďže dieťa odovzdám oblečené s taškou pri turnikete a oni mi ho o hodinu a pol vrátia oblečené a unavené späť. Pravidelne sa tam stretávam s mojou kamarátkou Andrianou a jej synom. Kým ten môj pláva, ideme na kávu a máme trochu času porozprávať sa. No ale k téme, skôr ako ma zase niekto skritizuje, čo som to za „matku“.

Veľmi by som chcela napísať, v ktorom nákupnom centre sme to boli, ale bojím sa. Vyzerá to tak, že toto je centrum, ktorého meno nevyslovujeme. V Topkách bola uvedená len ulica, na ktorej sídli, aj to len nejaká bočná. No a v Sme ani slovo. A keďže jeden nikdy nevie čo komu patrí, (a keďže píšem pod svojim vlastným menom) budem ho nazývať: "centrálne centrum".

Synovi skončil kurz a Andriana sa ponúkla, že nás odvezie domov. Čakali sme pri výťahu, keď sa z reproduktorov ozval vystrašený hlas a oznámil nám: „Vážení zákazníci. Prosíme vás, aby ste z technických príčin opustili "centrálne centrum" .“ Vymenili sme si zmätené pohľady a čakali, či sa bude oznam opakovať, alebo sa spustí siréna, alebo aspoň upokojujúca hudba. No nedialo sa nič. Všetci sa vrátili k svojej činnosti. Potom z čínskeho bufetu vybehla vystrašená predavačka a začala ľudí presviedčať, že je to naozaj a máme rýchlo ísť domov. Asi má svoje kontakty s niekým z SBS a raz jej to možno zachráni život. Lucky girl. Náš výťah prišiel našťastie skôr než sa strhla masová panika. To viete ako v amerických filmoch, kde sa pomaličky zatvárajú dvere na výťahu a vy vidíte jedno vystrašené oko hlavného hrdinu a potom sa kamera otočí a vo food kurte sa strhne boj o holý život. Všetci sa strkajú, taniere lietajú veľkým oblúkom. V strede plače zabudnuté dieťa a cez zábradlie práve prepadla stará babka s barlou, alebo černoch. Lebo babka a černoch vždy umrú prví... that´s the rule!

Vo výťahu padlo veľa otázok:

„Povedali celé „centrálne centrum“, alebo len to jedno poschodie?“

„Bolo to z technických, či hygienických príčin?“

„Stíhame ísť ešte kúpiť granuly pre psa?“

„Čo urobia s tými ľuďmi v bazéne?“

Bola som úprimne rada, že nech ten poplach spustil ktokoľvek, mal toľko slušnosti a počkal, kým môjmu synovi skončí kurz. Zavrhli sme teda tie granuly pre psa a išli sme do garáže. „Myslíš, že je bezpečné ísť do garáže?“ pýtam sa Andri. „Ale jasné, veď keby to bolo niečo vážne, nepošlú viac ako polovicu zákazníkov dole, ale vyženú ich hneď všetkých von. Nie?“ jej odpoveď ma upokojila. Tak som usúdila, že sa asi pokazila klimatizácia alebo splachovanie a tak nás radšej poslali domov. Pousádzaní v aute sme si postáli vo veľkej zápche asi 35 minút, kým sa nám podarilo dostať sa na ulicu. Od Andriinho kolegu sme sa dozvedeli, že pred vchodom je veľa policajtov a aj psy. On o poplachu nevedel, lebo fajčil pred dverami. Potom išiel pokojne späť do budovy a výťahom ku svojmu autu. Samozrejme bez toho, aby ho niekto nejako upozornil na evakuáciu celého objektu. Rýchlo som pozrela na internet, lenže naše mediálne ťahúne majú reakčný čas ako rozpad uhlíka v kosti mamuta. A aj dnes sa o celom incidente objavila len niekoľkoriadková správička o bombovom poplachu v nákupnom centre, ktorého meno nevyslovujeme.

A teraz inak:

Podľa uverejnených informácií niekto zavolal na číslo 158 a krátko pred 19. hodinou oznámil, že v nákupnom centre na Metodovej ulici je bomba. Prvé oznámenie o tom, že my zákazníci máme opustiť priestory, v ktorých sa nachádzame, prišlo okolo 19:30 a bolo oznámené JEDINOU!!! vetou, ktorú polovica ľudí nemala šancu počuť a tá druhá polovica jej nerozumela. Oznam sa neopakoval, ani neznel nijaký poplašný signál. Jedine zmätení zamestnanci pobehujúci okolo svojich obchodov presviedčali nakupujúcich, že majú ísť von. Asi 60 percent ľudí nachádzajúcich sa v budove nechali zísť do trojpodlažného parkoviska a nastúpiť do svojich áut. V kolónach tam potom ostali zaseknutí ďalšie desiatky minút. Výjazd áut z garáže nikto neusmerňoval, ani sa nesnažil urýchliť. Takže od nahlásenia bomby som v ohrozenej budove strávila s mojím  synom ďalšiu hodinu.

Ja viem, že sa tu teraz bude každý oháňať tým, že sa snažili nevyvolať davovú paniku a že chvalabohu všetky nahlásené bombové útoky sa ukážu ako falošné. ALE ... história aj dianie vo svete nám neraz ukázalo, aké sú práve tieto budovy zraniteľné. Veľa ľudí na jednom mieste je vždy ľahkým terčom. Namiesto toho, aby nás organizovane hnali prvým východom preč z budovy, zhromaždili nás v podzemí zavretých v autách. Trošku múdrejší „terorista“ by to ľahko mohol využiť. Bomba pri vchode? Mínus 10 – 15 ľudí? Bomba vo food kurte? 30 – 50? (predsa tam len lietajú taniere a babky padajú cez zábradlia) Bomba v garáži? Na každom podlaží? Niekde v epicentre masovej zápchy? Zaručené titulky vo všetkých svetových denníkoch. Trojdňový štátny smútok. Veľa sviečok pri vchode a po meste fotky nezvestných ľudí, ktorých telá sa snáď raz nájdu niekde v troskách. Tlačovka o tom, ako polícia včas zasiahla a ako nikto nemohol vedieť, že natlačiť ľudí do áut v podzemí mohlo mať také smutné následky. No dobre preháňam!

Ale ja som tam bola s mojím synom a to mi dáva plné právo pýtať sa. „Čo ste urobili pre našu ochranu?“ Čo keď tam raz tá bomba naozaj bude a vybuchne skôr ako sa k nej dostanú policajné psy, ale akurát včas na to, aby zabila ľudí okolo. Včera ste ma nepresvedčili, že ste schopní, takúto situáciu zvládnuť. Nabudúce, keď niekto v reproduktore povie, že mám opustiť objekt pre technickú poruchu budem, bežať ako o život niekam do bezpečia. Auto je povolená strata, môj život alebo môjho dieťaťa už nie.

Autorka Janka sa stáva prvou členkou hnutia: Šír paniku – zachráň život. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?